Pár slov o porceláne, alebo malá exkurzia do sveta porcelánu 

ČO JE TO PORCELÁN ?

   Porcelán je výrobok z keramickej hmoty, ktorý vzniká vypálením z keramického cesta pri veľmi vysokej teplote. Z porcelánu sa vyrábajú dekoratívne predmety ako vázy, sochy, obedové či čajové súpravy, ale aj sanitárna keramika, elektrické izolátory.

   Príbeh porcelánu sa začína v starovekej Číne. Už 2000 rokov p.n.l  Čínania tvorili keramiku na hrnčiarskom kruhu. Samotný porcelán sa u nich objavil okolo roku 700 n.l. po objavení nových nálezísk bielej hliny obsahujúcej kaolín. 

   Európa sa zoznámila s porcelánom vďaka benátskemu kupcovi Marcovi Polovi. Ten počas obchodných ciest navštívil aj ďalekú Áziu a doniesol späť okrem čínskeho porcelánu množstvo nových poznatkov. Názov "porcelán" vznikol z talianského slova "porcella" – mušľa, pretože porcelán ju svojim povrchom pripomína. Rovnako sa pre porcelán zaužíval aj výraz "China" ako všeobecné slovo označujúce tento vzácny výrobok.

   Čínsky porcelán bol v Európe veľmi drahý a jeho dodanie náročné a zdĺhavé. Preto sa európski obchodníci snažili vyrobiť vlastný porcelán. Hlavným problémom bolo, že v Európe neboli známe prírodné ložiská kaolínu tak ako v Číne a preto bolo nutné vynájsť správne kombinácie a pomery jednotlivých zložiek z domácich druhov. Európania spočiatku ani nevedeli vypáliť keramiku pri tak vysokej teplote ako potrebuje porcelán.

   Od 14. storočia sa vyrábala keramika s bielou cínovou glazúrou - majolika, ktorá vzdialene pripomínala vzácny čínsky porcelán. Spôsob výroby majoliky sa dostal z Perzie prostredníctvom arabských a tureckých kupcov najskôr do Španielska - majolika a v 15. storočí aj do Talianska - fajansa.

   V 16.storočí boli najväčším dovozcom čínskeho porcelánu do Európy Holanďania. Nestíhali uspokojovať dopyt a tak vo svojej vlasti zakladali keramické dielne na výrobu fajansy s kobaltovo modrou farbou a s čínskym dekorom - delftská fajansa.

   Prvý európsky porcelán, ktorý obsahoval kaolín bol vyrobený vo Florencii pod patronátom rodu Medici koncom 16.stor. Porcelán ale nemal potrebnú kvalitu a tak sa vo výrobe dlho nepokračovalo.

   V roku 1708 došlo k prelomovému okamihu - po stáročiach snahy prišlo konečne k vytvoreniu pravého európskeho porcelánu, ktorý kvalitou presiahol aj porcelán čínsky.

Chemik Ehrenfried Walther von Tschirnhaus a lekárnik Johann Friedrich Böttger po 10 rokoch úsilia objavili správne zloženie zmesi pre kvalitný porcelán. V roku 1710 bola v saskom meste Meissen založená slávna manufaktúra na výrobu porcelánu - porcelán už bol vypaľovaný pri vysokej teplote 1400 °C, vďaka čomu dosahoval extrémnu odolnosť voči teplotným šokom. Dekórom nebol len tradične používaný čínsky motív, ale aj maľby európskych kvetov a scenérií. Vznikol slávny modrobiely Cibuľový vzor (Zwiebelmuster), ktorý bol pravdepodobne inšpirovaný motívom chryzantémy na čínskej šálke.

   Od objavenia európskeho bieleho porcelánu sa rýchlo začali vytvárať nové manufaktúry na porcelán po celej Európe.

   Porcelán je výrobok z keramickej hmoty, vzniká vypálením z keramického cesta pri veľmi vysokej teplote. 

   Keramiku delíme na poréznu a neporéznu, podľa vlastnosti črepu po vypálení.

Porézna keramika - vypaľuje sa pri teplote okolo 1000 °C, kedy zrná hliny k sebe priľnú, ale zostávajú neporušené, preto táto keramika prepúšťa kvapaliny a plyny. Ak má byť výrobok nepriepustný, je potrebná glazúra. Patrí sem napríklad terakota, majolika, fajansa,...

Neporézna keramika - vypaľuje sa pri teplote okolo 1400 °C, kedy sa už zrná hliny vzájomne zlejú a takáto keramika je nepriepustná. Výrobky majú charakteristický kovový zvuk a pre svoju tvrdosť sa nedajú rýpať oceľou. Neporézna je kamenina a porcelán. Porcelán je belší a jemnejší ako kamenina a v tenkej vrstve je priehľadný. Je tvrdší než sklo a bežná oceľ a je mimoriadne odolný proti náhlym zmenám teploty a tiež chemickým vplyvom.

Zloženie porcelánu

   Podľa množstva bielej hliny - kaolínu v zmesi sa porcelán delí na tvrdý a mäkký.

Základné zloženie tvrdého porcelánu - pravý čínsky porcelán -  je zmes 50 % kaolínu, 25 % kremeňa (ostridlo) a 25 % živca (tavidlo). 

Mäkký porcelán sa vyrábal v Európe, kde bol problém s dostatkom prírodného zdroja kaolínu.

Angličania vyvinuli vlastný druh porcelánu - kostný porcelán (bone china). Potrebný kaolín nahrádzali hovädzím kostným popolom, ale napríklad aj ojedinelou horninou z Cornwallu, ktorá obsahuje skamenené zvieracie kosti. Takýto kostný porcelán sa jednoducho odlieval a bol tak veľmi vhodný na sériovú výrobu. Anglický kostný porcelán sa skladá z 50 % hovädzieho kostného popola, 25 % živca a 25 % kaolínu. Tento porcelán je viac priehľadný, ľahký a hladký ako klasický mäkký porcelán.

Časom sa vo väčšine Európy prešlo na výrobu tvrdého porcelánu, predovšetkým vďaka spomínanému objavu v manufaktúre Maissen.

   Pred vypálením v peci je porcelán pokrytý glazúrou, tenkou sklovitou vrstvou. Porcelán, ktorý sa účelovo nepoleje glazúrou sa nazýva biskvit.

   Porcelán sa dlho maľoval ručne, na konci 18. storočia ale prišlo Anglicko s novým objavom - tlač pod glazúru prenesením dekóru z medenej dosky pomocou papiera. Neskôr sa dekór tlačil aj na glazúru litografickou technikou.